Nemáme na výber! Do práce chodíme aj napriek koronavírusu

Ani karanténa chod Slovenska nezastavila. Len ho výrazne spomalila. Veľa ľudí zostalo zavretých doma. Podľa prieskumu pracuje formou home office asi 47 % respondentov a 12 % oslovených nepracuje vôbec. Často musia čeliť jednotvárnosti dní. V úplne inej situácii sa však ocitli tisíce zdravotníkov, predavačov, poštárov, policajtov, kuchárov či kuriérov, ktorí musia ísť do práce mimo bezpečia bytu. Namiesto práce z domu sú denne vystavení značnému riziku a počas služby prídu do kontaktu s množstvom cudzích ľudí. Spoznajte príbehy tých, ktorí stoja v prvej línii.

Strach a zodpovednosť

Neistota a strach. Týmto dvom emóciám najčastejšie čelili zamestnanci na prevádzkach, ktorých sa nedotkol zákaz Úradu verejného zdravotníctva SR. Prvotné obavy však pomerne rýchlo nahradil pocit zodpovednosti. „Naše povolanie zdravotníka sme si zvolili slobodne a jeho cieľom je za každých okolností pomôcť chorému človeku. Nikdy som nemal strach chodiť do práce, skôr cítim veľkú zodpovednosť, pretože práca magistra v lekárni je práca s ľuďmi, často trpiacimi zdravotnými problémami a v seniorskom veku, ktorým musíme podať ten správny liek, v správnom množstve a v správnej dávke,“ vysvetľuje Michal Pribylinec z lekárne Limba v Poprade.

V podobnom duchu sa vyjadrila aj Barbora Jánošová, redaktorka TV JOJ: „Berieme to ako naše poslanie a ani na chvíľu som nerozmýšľala o tom, že by som radšej zostala doma. Neviem si predstaviť, že ako redaktorka a práve v takej situácii, keď musia byť diváci informovaní, by som povedala, že teraz do práce neprídem.” Uznáva však, že situácia je v mnohom náročná. Zvýšený stres v práci sa jej darí podľa vlastných slov zvládať vďaka dobrému zázemiu na pracovisku. „Situáciu berieme tak, ako prichádza, keďže nie je možné to ovplyvniť. Snažíme sa robiť prácu najlepšie, ako vieme, a informovať divákov o všetkom, čo je potrebné. Možno mi chýbajú spoločné hromadné ranné kávičky na chodbe, ktorými sme začínali deň.“

O strachu však oveľa otvorenejšie hovoria napríklad predavačky v obchode s potravinami, ktoré najmä v prvých dňoch pandémie museli pracovať bez akýchkoľvek ochranných pomôcok. „Samozrejme, že máme strach chodiť do práce, keďže robíme s ľuďmi,” priznáva Eva, zamestnaná v pekárni v Bzinciach pod Javorinou. Viacero oslovených zamestnancov v obchode s potravinami na jednej strane hovorí o obavách, no rovnako ich znepokojuje, ako v ich okolí pribúda nezamestnaných, najmä z gastro priemyslu či cestovného ruchu. Podľa vládnych prognóz z trhu ubudne 90 000 pracovných miest. Mnohí ľudia sa teda snažia udržať zdroj obživy napriek vyššiemu riziku nákazy.

„Samozrejme, že máme strach chodiť do práce, keďže robíme s ľuďmi.”

Únava a otlačené uši

Celá služba s rúškom aj v rukaviciach, neustále umývanie rúk a dezinfikovanie predajne či kancelárie sa pre mnohých stali pracovnou rutinou. No nie v každej profesii je to jednoduché, čo priznáva Eva pracujúca v pekárni: „Pracovať s rúškom pri peciach nie je nič príjemné. Zle sa nám v tom dýcha.“ Ťažkosti však majú aj zamestnanci v iných profesiách. Potvrdzuje to aj Peter z pošty v Bratislave: „Musíme nosiť rúško a rukavice. Neboli sme zvyknutí, že to musíme mať na sebe 8 hodín. Po istom čase nás to znervózňuje.“

„Pracovať s rúškom pri peciach nie je nič príjemné. Zle sa nám v tom dýcha.“

Otlačené uši od gumičiek na rúšku a suché ruky po častom umývaní riešia aj redaktori v TV JOJ. Okrem spomínaných opatrení každému pri príchode do práce merajú teplotu. V redakcii majú aj čističku vzduchu a na pracovných stoloch pribudli ochranné štíty. „Rúška nosíme aj pri nakrúcaní a už sme sa naučili s nimi aj načítavať komentáre v strižni. Napriek tomu, že to nie je vôbec pohodlné, predsa len si uvedomujeme riziká. Je pravda, že cez rúška znieme menej zrozumiteľne, takže ráno na porade občas musíme hovoriť hlasnejšie ako doteraz,“ uviedla Barbora. Ako dodala, pre zakryté ústa niekedy nie je jasné, keď povedia kolegom niečo zo žartu. Vyriešili to teda tým, že musia doplniť aj vetu: „Pod rúškom sa usmievam.“

Ďalším obmedzením, ku ktorému museli zamestnávatelia pristúpiť, je aj zníženie počtu ľudí na pracovisku či v prevádzke. V jeden moment môže byť na pošte, v lekárni či v predajni limitovaný počet zákazníkov. Pekárne začali vybavovať dodávateľov medzi dverami. A podľa televíznej redaktorky dokonca aj niektoré ministerstvá robia tlačové konferencie radšej vonku, aby sa novinári nemuseli tlačiť v uzavretej miestnosti.

Tých obmedzení je však oveľa viac, čo potvrdil lekárnik Michal: „Zaviedli sme limity, čo sa týka výdaja istého sortimentu jednému kupujúcemu, teda aby jeden človek nekúpil naraz 20 kusov Paralenu a 1000 kusov rukavíc. Chceme, aby sa ušlo každému.“ Do pracovného chodu mnohých z nich zasiahol aj fakt, že sú zatvorené školy a škôlky. Museli teda riešiť, ako zladiť zamestnanie a starostlivosť o deti. Pomoc starých rodičov viacerí radšej nevyhľadali z obavy o ich zdravie, keďže sú počas pandémie najviac zraniteľnou skupinou. „Rodičia sú síce pár domov od nás, radšej tam však nechodíme, aby sme ich neohrozili. Manželovi zrušili pre koronavírus prácu, takže zostal doma s deťmi a čerpá ošetrovné. Neviem, ako by sme to inak zvládli,” opisuje Eva.

„Zaviedli sme limity, čo sa týka výdaja istého sortimentu jednému kupujúcemu, teda aby jeden človek nekúpil naraz 20 kusov Paralenu a 1000 kusov rukavíc. Chceme, aby sa ušlo každému.“

Ohľaduplnosť ako liek

K zvýšenému stresu v práci môžu výrazne prispieť aj zákazníci. V prvých dňoch pandémie sa našli aj takí, ktorí nechceli rešpektovať prísne hygienické pravidlá. Podľa slov Petra pracujúceho na pošte, sa mu dokonca niektorí smiali, že má rúško a rukavice. Všetko sa zmenilo, keď sa nákaza rozšírila z Bratislavy po celom Slovensku. „Pochopili, že to už nie je zábava a ideme do ťažkej situácie. Samozrejme, že boli aj takí, ktorí to naďalej nerešpektovali. Veľmi nám pomáhali iní zákazníci. Sami sa navzájom upozorňovali, že ich tam nepustia bez rúška, a zastávali sa nás.“

Disciplinovanosť zákazníkov si pochvaľuje Eva z pekárne: „Každý poctivo čaká za dverami, kým vyjde predošlý zákazník, a do predajne vstupujú len s rúškom na ústach.“ Najväčšie rady sa tvoria pred supermarketmi a práve na poštách. Peter rozumie tomu, že niektorí ľudia sú po dlhom čakaní nahnevaní, ale ako dodal, zatiaľ si nikto na ňom neventiloval hnev: „Vedia, že sme si to len tak nevymysleli, ale je to riadené štátom.“ Dokonca sa stretáva so solidaritou. Neznámi zákazníci im nosia na poštu rúška a prajú pevné zdravie.

Najväčšie rady sa tvoria pred supermarketmi a práve na poštách.

V odlišnej situácii sa ocitla televízna redaktorka Barbora, keďže je to práve ona, ktorá ide do terénu. Viacerí respondenti jej otvorene povedali, že majú obavy poskytnúť osobne rozhovor. V televízii sa teda museli vynájsť, a tak sa spájajú s osobami do reportáže už aj cez videohovory.

Napriek odporúčaniam epidemiológov, aby sme vychádzali z domu len v nevyhnutných prípadoch, do obchodov stále chodia ľudia aj pre malichernosti. Petra zaráža, že „niektorí dôchodcovia sú ochotní vystáť pre jeden žreb hodinu v rade.” Chápe, že je pre nich nepríjemné, keď musia byť sami uväznení doma. Upozorňuje však, že týmto prístupom to zrejme ani sebe neuľahčia. Podobný názor má aj lekárnik Michal: „Predpokladám, že každý, kto k nám zavíta, má na to dôvod. Zdá sa mi, že chodí menej pacientov, ktorí obzerajú kozmetiku, ale prišla k nám aj postaršia pani, ktorá 15 minút riešila, ktorú farbu zubnej kefky si má vybrať. V rizikovom prostredí lekárne by sa mal každý pohybovať, len keď naozaj musí.“

„Niektorí dôchodcovia sú ochotní vystáť pre jeden žreb hodinu v rade.”

Týždne, mesiace, roky

Na nedostatok práce si ani jeden z nich sťažovať nemôže. Prvé dva týždne boli pre všetkých veľmi hektické. Teraz nápor trochu poľavil. Dopyt sa výrazne zvýšil najmä v predajniach potravín. „Práce máme stále dosť. Aj napriek tomu, že nemôžeme momentálne dovážať pečivo školám a reštauráciám, počet zákazníkov nám stúpol,“ komentuje Eva. Zatvorené obchody s ostatným tovarom nahradili e-shopy. Kuriéri a pošta nemajú núdzu o objednávky. Podľa slov poštára Petra, sklady im doslova praskajú vo švíkoch.

„Práce máme stále dosť. Aj napriek tomu, že nemôžeme momentálne dovážať pečivo školám a reštauráciám, počet zákazníkov nám stúpol.“

Aj keď si všetci prajú, aby bola pandémia rýchlo za nami, vo svojich očakávaniach sú opatrní. Uvedomujú si, že môže ísť o mesiace a že aj potom bude treba dodržiavať zvýšenú hygienu. Otázky prináša aj blížiace sa leto. „Neviem si predstaviť pracovať v lete v pekárni s rúškom, keď máme pri peciach teplotu okolo 38 stupňov,“ vyjadrila obavy Eva.

Novinárka Barbora sa snaží sústrediť na súčasnosť. Pandémiu sa naučila brať ako fakt, ktorý neovplyvní. Predpokladá, že keď všetko odznie, svet sa vráti do bežných koľají. Lekárnik Michal priznáva, že rúška neodložia ani potom a budú sa k nim vracať preventívne najmä v zimných mesiacoch. Dúfa tiež, že pandémia prenesie aj jednu zmenu: „…že ľudia budú v budúcnosti viac veriť vedcom, zdravotníkom a očkovaniu.“

Foto: Welcome to the Jungle

Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku, prihláste sa na odber noviniek a nechajte si posielať naše články každý týždeň.