Syndróm podvodníka: Pochybovanie o vašich schopnostiach v práci

„Určite zistia, že urobili chybu, keď ma vybrali. V skutočnosti vôbec nie som dobrá/dobrý.“
„Mal/a som šťastie.“
„Klient mal dobrú náladu, to je celé.“
„Zvýšili mi plat, lebo si myslia, že som milý/á.“

Ak sa vám tieto výroky zdajú povedomé, lebo ste ich sami použili, tento článok je určite pre vás.

Do určitej miery je nedostatok sebadôvery príležitosťou na osobnú výzvu. Motivuje nás a pomáha nám dosiahnuť pokoru. Reálne až 62 % – 70 % ľudí pochybuje o legitimite svojho profesijného postavenia alebo úspechu v určitom bode svojej kariéry. Niekedy sa však situácia zvrhne a ocitnete sa v permanentnom strachu, že nie ste dosť dobrí. To vedie k prokrastinácii, alebo, naopak, prehnanej príprave na každú novú úlohu. To môže byť znamenie, že trpíte takzvaným „syndrómom podvodníka“. Hovorí vám to niečo? Rozhodli sme sa preniknúť do tejto problematiky hlbšie.

Sú všetci podvodníci?

Je to bežnejšie, než sa môže zdať. “Syndróm podvodníka” alebo “podvodnícky komplex“, ako ho nazvali psychológovia, môže vážne narušiť profesijný vývoj ľudí, ktorí ním trpia. Podľa psychológov Kevina Chassangreho a Stacey Callahan týmto syndrómom trpí už 20 % populácie. Nech už je jeho rozmach akýkoľvek, o syndróme podvodníka sa toho nevie veľa. Chýbajú informácie a pochopenie, či už zo strany tých, čo trpia, alebo tých, čo by im mali profesionálne pomôcť.

Syndróm bol prvýkrát identifikovaný v roku 1978. Syndróm podvodníka prebieha v troch kľúčových štádiách:

• Najprv sa subjekt cíti, ako keby všetkých sklamal svojimi reálnymi schopnosťami a zručnosťami. Preto v prvom rade vidí samého seba ako podvodníka.
• Tento pocit “podvodu” vedie k strachu a úzkosti z odhalenia, v rôznych stupňoch intenzity.
• Napokon zaujatosť systematicky núti „podvodníkov“, aby spochybnili akýkoľvek úspech. Jednotlivci bez tejto poruchy väčšinou prisudzujú úspech príčinám, ktoré majú pod kontrolou, a okolo ktorých sa môžu sami adekvátne organizovať. Existujú napríklad mentálne príčiny, ako napríklad schopnosť vykonať určité úlohy, a trvalé príčiny, ako všeobecná kompetencia a pracovitosť. Tí, ktorí sa vidia ako podvodníci, si nájdu iné dôvody. Pre nich je akýkoľvek úspech následkom vonkajších príčin, ktoré sú nutne nestabilné a mimo ich kontrolu. Sú to príčiny ako číre šťastie, zlý odhad druhých, alebo zľutovanie sa nad podvodníkom.

Paradoxom je, že „podvodníci“ sú však vnímaní svojím okolím v práci aj doma ako obzvlášť kompetentní a zruční, čo len znásobuje ich pocit sklamania.

„Kvôli dobrým známkam v škole som nepracovala usilovnejšie než ostatní. Bola som v správnom čase na správnom mieste. V škole som mala úspech najmä preto, že ma mali radi učitelia.“ Justine, ktorá trpí syndrómom podvodníka.

Odkiaľ pochádza tento pocit podvodníka?

Ako presne sa tieto nevedomé mechanizmy spúšťajú, môžeme len hádať. Tento pocit je reakciou na to, čo sme počúvali ako deti, a to veci. Veci, ktoré nás rozrušili a ktoré sme nechápali. Získali sme ich v období raného vývoja, či už doma, alebo v škole.

„Inteligentní ľudia uspejú tam, kde iní zlyhajú…“

Deti, ktoré boli opakovane vystavované takýmto posolstvám, patria do rizikovej skupiny. Syndróm podvodníka sa u nich môže neskôr rozvinúť. Existuje niekoľko zdrojov posolstiev:

• Odlišné vnímanie dieťaťa doma a v školskom prostredí. Deti, ktoré zažívajú značný rozdiel medzi tým, ako sú vnímané doma a v škole, alebo aj medzi rodičmi, sú náchylnejšie na to, aby sa u nich vyvinul tento komplex. Napríklad ak vidia rodičia svoje dieťa ako výnimočné a nesmierne nadané, zatiaľ čo v škole je len priemerné, prípadne naopak. Keď čelí pochybnostiam, dieťa zvnútorňuje negatívne názory ako spoľahlivejšie než tie pozitívne, ktoré interpretuje ako falošné, ktoré ho majú len „utešiť“.

• Preceňovanie inteligencie v rodinnom prostredí. Inteligencia je nadcenená ako zdroj úspechu a často opisovaná ako dar. To má za následok dojem, že nemá nič spoločné s tvrdou prácou. Výsledkom je, že dieťa musí byť prirodzene nadané, inteligentné a talentované. Následne zvnútorní dojem, že úspech je jedinou možnosťou. Dieťa si osvojí vzorec správania, ktorý je založený na strachu a zlyhaní, a nie vzorec, ktorý nabáda človeka poučiť sa zo svojich chýb.

• Rodinné prostredie, ktoré nedoceňuje schopnosti dieťaťa. Deti, ktoré nedostávajú pozitívnu odozvu doma, majú problém vytvoriť si pozitívnu sebareflexiu, ktorá závisí od rozpoznania svojich kvalít. V procese dospievania budú mať problém vytvoriť asociáciu medzi úspechom a svojimi schopnosťami, pretože ich nebudú vedieť identifikovať.

• Kontroverzný rozdiel pohlaví. Syndróm bol pôvodne skúmaný na ženách s vyšším vzdelaním, ktoré mali v práci veľkú zodpovednosť. Pôvodne preto panoval názor, že syndróm sa častejšie objavuje u žien. Niekoľko novších výskumov však naznačuje, že syndrómom podvodníka trpia rovnako ženy, ako aj muži.

Na nič sa nehrajte!

Existuje množstvo definícií tohto syndrómu a každá je podľa svojho autora trochu iná. Napriek tomu majú niekoľko spoločných vlastností, vďaka čomu rozpoznáte typického „podvodníka“.

• Introvertnosť: takzvaní „introverti,“ alebo ľudia, ktorí majú silnú tendenciu uchyľovať sa do svojho vnútra, sú omnoho častejšie obeťami syndrómu podvodníka, pretože zakladajú svoje názory o sebe na svojich vlastných interpretáciách a pocitoch. Keďže je však ich interpretácia skreslená a sú introvertní, je menej pravdepodobné, že svoj negatívny názor o sebe samom prezentujú okolitému svetu.

• Problém s prijímaním komplimentov: keď ľudia so syndrómom podvodníka dosiahnu úspech, prežívajú negatívne emócie a majú negatívne myšlienky. Preto prisudzujú úspech vonkajším faktorom, ako je náhoda, ich kontakty alebo dobrá vôľa ich nadriadených. Rovnako pôsobia prehnane pedantne a keď uspejú, nikdy nie sú spokojní. Akoby si hovorili: „Áno, ale mohol/mohla som to urobiť lepšie.“

„Vždy si pamätám kritiku alebo nepodstatné poznámky viac než komplimenty. Pozitívne komentáre ma neuspokojujú, pretože ich podľa mňa ľudia hovoria preto, aby ma len v niečom uistili a sú klamlivé. Na tie okamžite zabudnem.“ Justine

• Preceňovanie schopností ostatných a podceňovanie svojich vlastných schopností: Títo jednotlivci majú tendenciu permanentne minimalizovať a kritizovať svoje vlastné schopnosti, a zároveň prirovnávať svoje nedostatky k silným stránkam profesionálov okolo seba.

„Niekedy naozaj verím, že nemôžem nič spraviť dobre a všetci to uvidia. Hanbím sa a myslím, že si raz uvedomia, že na to nemám, a dajú mi výpoveď.“ Justine

• Tréma (performatívna úzkosť) naviazaná na strach zo zlyhania: zažívajú silnú úzkosť z odhalenia a majú permanentne strach z hanby a poníženia, ktoré by nastalo, ak by ich nekompetentnosť bola odhalená.

„Mala som obrovský pocit úzkosti. Bola som neuveriteľne vystresovaná a domov som chodievala v slzách. Myslela som si, že nie som dosť dobrá na tento typ práce.“ Justine

• Strach z hodnotenia: akékoľvek hodnotenie vnímajú ako riziko, že budú odhalení a usvedčení z klamstva.
• Pocit viny a strach z úspechu: sú presvedčení, že si úspech nezaslúžia. Nie sú schopní vidieť svoj potenciál a postaviť sa zaň. Nikdy sa necítia byť dosť dobrí. Následkom toho s každým úspechom prichádza aj strach zo zmeny a z nových nárokov. To vyvoláva ďalší strach z neschopnosti postaviť sa novej výzve.

„Mám pocit, ako keby som si to vôbec nezaslúžila. Vôbec netuším, čo robím.“ Justine

Začarovaný kruh „podvodníka“

Keď čelia dôležitému úkonu, vnímajú ho rizikovo, lebo môže skončiť kritikou ich schopností a zručností. „Podvodníci“ sa preto zamotajú do naozaj nepríjemného začarovaného kruhu, ktorí si sami vytvoria.

Keď im je zadaná nová úloha, „podvodníci“ môžu zažívať akútnu úzkosť. V tomto momente sa prejavia negatívne myšlienky, ktoré sa viažu na ich rozostrenú sebareflexiu, strach zo zlyhania a strach z úspechu. Trpiaci sa následne spoliehajú na dve špecifické obranné stratégie:

• Prokrastinácia, nasledovaná nadmernou pracovitosťou. Predchádzajú tak úzkosti a čiastočne si chránia sebavedomie tým, že odkladajú konfrontáciu s úlohou tak dlho, ako len môžu.

• Sú dlhodobo nadmerne pripravení, aby si zaistili úspech a preniesli sa cez pocit nelegitímnosti. Zadanú úlohu väčšinou vykonajú úspešne, čo má za následok pozitívny feedback od kolegov. Oni však odmietnu a očiernia pozitívnu kritiku. Úspech bude paradoxne zosilňovať ich pocit, že druhých sklamali. Nevyužijú feedback na vybudovanie pozitívneho vnímania svojich vlastných schopností.

Je to vážne, pán doktor?

Sťahovanie sa do seba a ticho

Vnímať sa v práci ako podvodník môže mať neželené následky, najmä vo vzťahoch s kolegami. Vysoká miera úzkosti môže poškodiť vzťahy a viesť k sociálnej izolácii v dôsledku strachu z odhalenia. Izolácia v práci aj mimo nej zvyšuje riziko ešte viac. V mnohých prípadoch ľudia s týmto syndrómom odmietajú vyhľadať pomoc, keďže sa boja, že by to bol dôkaz ich neschopnosti.
Tímová práca a pracovné vzťahy sa preto skomplikujú. Navyše je začarovaný kruh „podvodníka“ prekážkou pri organizovaní práce, najmä ak si „podvodník“ vyberie cestu prokrastinácie.

S.O.S.

Syndróm podvodníka nie je ochorenie, ale môže viesť k negatívnym myšlienkam vo forme neustálej sebakritiky, spochybňovania samého seba a k vysokej miere úzkosti. Úzkosť je vyčerpávajúca. Ak sa tieto pocity stanú neúnosnými, je dobré vyhľadať odbornú pomoc, napríklad psychológa.
Vymaňte sa zo začarovaného kruhu. Clance odporúča trénovať, ako adekvátne oceniť svoj vlastný úspech a uznať, že úspechy sú následkom našich vlastných schopností a potenciálu, a nie len číre šťastie alebo nadmerná príprava. Tento prístup sa týka reštrukturalizácie myšlienkového procesu a redukovania skreslenej predstavy o úspechu. Je dôležité naučiť sa, ako rozpoznať svoj úspech, a zmeniť úsudok o sebe. Uvedomte si, že váš profesijný život nie je o šťastí, ale aj o vašich kompetenciách. To vám umožní vnímať svoj potenciál a zlepší to vašu psychiku. Je to mentálne cvičenie, ktorému sa môže venovať každý z nás.

Preklad: Dorota Bachratá

Foto: WTTJ

Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku, prihláste sa na odber noviniek a nechajte si posielať naše články každý týždeň.