Do smiechu či do plaču? Majú emócie na pracovisku svoje miesto?

Radosť, hnev, súcit, hanba – emócie sú prirodzeným javom, neodmysliteľnou súčasťou nášho ja. Napriek tomu je ich niekedy ťažké vyjadriť jednoduchým spôsobom v profesionálnom prostredí. Nie všetci prejavy emócií môžu správne pochopiť, nie všetci ich dokážu vyjadriť alebo pochopiť vhodným spôsobom. Zamestnanci musia emócie príliš často potláčať, aby si zachovali rozumný a vážený imidž. Napriek vonkajšku však pod každým sakom bije ľudské srdiečko.

Aké emócie majú na pracovisku svoje miesto? Prečo by sme ich mali prejavovať? Existujú dobré a zlé emócie? Na tieto otázky nám odpovie Aurélie Jeantetová, autorka knihy Les émotions au travail („Emócie v práci“).

Prejavy emócií v práci? – otázka kultúry a spoločenských noriem

Zamestnávatelia si často neprajú, aby ich zamestnanci prejavovali emócie na pracovisku, pretože pracovisko predstavuje miesto, na ktorom chcú vidieť profesionalitu, a práve tá je pre niektorých nezlučiteľná s prejavmi empatie alebo negatívnych emócií. Potláčanie emócií je v niektorých odboroch ešte špecifickejšie, napr. na manažérskych pozíciách, kde je v podstate spôsobom prežitia. „Indiferentné správanie je spúšťačom rozhodnutí týkajúcich sa profitu,“ vysvetľuje Aurélie Jeantetová.

Pri niektorých profesiách je skrývanie alebo predstieranie emócií povinnosťou, veď čo by ste povedali na hrobára so širokým úsmevom? Konzultanti musia byť priateľskí, predavači prívetiví a zdravotníci musia súcitiť so svojím pacientom. V rámci situačného kontextu sú dôležité emócie nášho komunikačného partnera, ktoré nám napovedajú, čo v profesionálnom prostredí považuje za štandardné.

Nad rámec klasických pravidiel má každá firma (dobrovoľne alebo nedobrovoľne) to, čo Aurélie Jeantetová nazýva „emocionálnou kultúrou“. Ide o pravidlá, ktoré sa týkajú emocionálnych prejavov a vzťahov medzi zamestnancami. Tieto pravidlá sa môžu meniť od tímu k tímu, čo je dôkazom toho, že „emocionálna kultúra“ nie je výlučne rozhodnutím manažérov. Malé podniky a startupy čoraz častejšie podporujú svojich zamestnancov v tom, aby dávali najavo svoje pocity, čím sa odkláňajú od tradične orientovaných firiem, ktoré od svojich zamestnancov vyžadujú skôr emocionálnu zdržanlivosť. Pozor však na tých, ktorí by sa emóciami mohli nechať uniesť: „Vo všeobecnosti sú akceptovateľné „pozitívne“ emócie, a aj to iba niektoré. Od zamestnanca sa všeobecne očakáva, že bude nadšený, priateľský, usmievavý a trpezlivý, najmä pokiaľ ide o komunikáciou s klientami/pacientmi/spotrebiteľmi. Nejde ale o to, aby ste na stretnutiach vybuchovali do smiechu alebo boli veselí pred smutným zákazníkom. Často si musíte udržať seriózne vystupovanie a držať svoje emócie na uzde,“ dodáva.

„Vo všeobecnosti sú prípustné „pozitívne“ emócie, a aj to iba niektoré.“ – Aurélie Jeantetová

Prečo je prejavovanie emócií dôležité?

Prevencia pred emocionálnou únavou.

Prejavy emócií nie sú len najnovším výkrikom módy, ale aj potrebou. Problematike emócií na pracovisku, a konkrétne zamestnancom, ktorí sú pri komunikácií so zákazníkom nútení predstierať alebo zakrývať svoje skutočné pocity, sa venovalo aj niekoľko štúdií. Podľa týchto štúdií sa možno domnievať, že potláčanie emócií vedie k emocionálnej únave a z dlhodobého hľadiska aj k závažnejším problémom, akými sú napr. vyhorenie a depresia.

Americká sociologička Arlie Hochschildová odlišuje tzv. „povrchnú hru“ od „úprimnej hry“. V prvom prípade ide o zámerne simulované emócie, ako napr. predstieraný široký úsmev, keď vás šéf požiada, aby ste svoj projekt už po desiatykrát prerobili. V druhom prípade ide o prejav tých pravých emócií – ste totiž podvedome presvedčení, že vám prepracovanie projektu môže niečo do života dať, a rozhodnete sa túto príležitosť od šéfa oceniť.

Hoci je druhá situácia ľahšie zvládnuteľná, zostáva napriek všetkému nebezpečná. „Práca s emóciami je súčasťou socializácie, ktorá sa začína v detstve. Povinnosť kontrolovať prejavy emócií na pracovisku je veľmi náročná záležitosť, ktorá sa môže negatívne podpísať na našom mentálnom zdraví,“ varuje Aurélie Jeantetová. V snahe vyhnúť sa negatívnym následkom „emocionálnej disonancie“ niektorí ľudia využívajú obranné stratégie a od svojich vlastných emócií sa odstrihnú až do chvíle, keď začnú trpieť.

Prejavy emócií nie sú len najnovším výkrikom módy, ale aj potrebou.

Prejavy emócií slúžia na budovanie vzťahov.

Ľudia, ktorí si v snahe zakryť svoje emócie nasadia masku, sa stávajú pre svoje okolie nečitateľnými. Ostatní musia dokázať pochopiť motiváciu svojho komunikačného partnera, aby v ňom dokázali vzbudiť pocit dôvery a vzájomnej blízkosti. Budovať si vzťahy a komunikovať prirodzene s takýmto typom ľudí je náročné, dokonca aj v profesionálnom prostredí. Naopak, prejavovanie emócií vám dáva možnosť odbúravať bariéry a budovať dôverné kariérne vzťahy.

Svoje emócie nemôžete úplne zakryť (a dokonca ani po opakovanom počúvaní Poker Face). Ak už pohár „pretiekol“, dôsledky sa premietnu v neverbálnom správaní, gestách, mimike. Ako však môžeme VHODNE vyjadriť svoje emócie?

Ľudia, ktorí si v snahe zakryť svoje emócie nasadia masku, sa stávajú pre svoje okolie nečitateľnými.

Ako správne prejaviť svoje pocity?

Emocionálna výchova je len zriedkavou súčasťou školských osnov. Pokiaľ ide o emocionálne prejavy a prácu s nimi, významnú úlohu tu zohráva skôr rodinné prostredie (alebo aj nie). Pre nedostatok vedomostí a pozitívnych skúseností majú niektorí ľudia voči prejavom emócií rešpekt či dokonca strach. Títo ľudia sú preto menej otvorení a necítia sa komfortne, ak majú svoje emócie dať najavo pred druhými ľuďmi.

Rovnako, ako prirodzene prispôsobujeme štýl nášho jazyka pri komunikácii s dieťaťom alebo cudzím človekom, rovnako ako adaptujeme náš spôsob vyjadrovania kritiky pred niekým, kto je viac-menej urážlivý, tak si musíme dávať pozor aj na spôsob, akým prejavujeme svoje emócie zoči-voči nášmu komunikačnému partnerovi. Či už ide o kolegu, manažéra alebo šéfa, vy sami musíte odhadnúť, aká bude odozva na vaše emócie.

Emócie teda nemožno vyjadriť „zle“ alebo „príliš“, otázne je však to, či ich naše okolie správne pochopí alebo prijme. Riziká? Komunikačného partnera zahltíte a viac sa svoje pocity neodvážite prejaviť. Tu je niekoľko rád, ako postupovať.

Je potrebné aj rozlišovať spôsob, akým prejavujeme svoje emócie zoči-voči nášmu komunikačnému partnerovi.

Učte sa emóciám porozumieť

Pomenovať svoje emócie je prvým krokom k uvedomelému správaniu. Skúmajte spôsob, akým vaše emócie fungujú, čo ich spôsobuje a ako sa prejavujú vo vašom správaní (búšenie srdca, červenanie sa, atď.). Emócie sú prechodným javom a našou snahou utlmiť ich iba silnejú. Emócia sama osebe nie je nikdy zlá alebo dobrá. Uvedomte si, že ich manifestáciou dáte komunikačnému partnerovi najavo, čo vás nenechá chladnými.

Kontrolujte negatívne emócie

Vyučujúca v odbore manažmentu Cynthia Fischerová v roku 1997 vypracovala štúdiu mapujúcu emócie v profesionálnom prostredí. Popísala 5 negatívnych emócií, ktoré sa na pracovisku najčastejšie objavujú: frustrácia, nervozita, hnev, averzia a sklamanie. Pri ich vyjadrení hrozí, že našich kolegov zraníme, a práve preto sú to tie najťažšie vyjadriteľné emócie. Napriek tomu si ich nemôžeme nechať pre seba. Snažte sa na chvíľu upokojiť a porozprávať sa s osobou, ktorej sa celá situácia týka, než sa vyjadrovať pred celým tímom. Vyjadrenie vašich pocitov bude v tomto prípade prijateľnejšie.

Vyjadrujte pozitívne emócie

Aby ste si postupne zvykli častejšie vyjadrovať svoje emócie, musíte z toho vytvoriť všeobecne akceptovaný zvyk. Musíte sa naučiť akceptovať prejavy radosti, smiechu a nadšenia vašich kolegov dovtedy, kým sa všetci pri vyjadrovaní emócií nebudú cítiť komfortne.

Zavedenie novej emocionálnej kultúry – je to vôbec možné?

Hoci sú prejavy emócií pre tím užitočné, pre niektoré profesie platia určité pravidlá: „Je nutné uvedomiť si, že nedodržiavanie týchto pravidiel môže mať závažné následky. Nutno sa na tieto možné následky pripraviť vytvorením určitých obranných mechanizmov a naučiť sa rozoznávať okamihy, keď je možné limity stanovených pravidiel prekročiť,“ hovorí Aurélie. Ak chcete zmeniť zaužívané zvyklosti emocionálnej kultúry vašej firmy, musíte sa o tom s kolegami formálne alebo neformálne porozprávať. „Je na každom profesionálnom kolektíve, aby si definoval vlastné pravidlá a limity na základe predmetu svojej činnosti, zvykov v danom odbore a členov kolektívu,“ vysvetľuje Aurélie. Diskusia v tíme vám umožní pochopiť stanovisko jednotlivcov a určiť pravidlá, ktoré budú vyhovovať všetkým. Ak chcete ísť ešte ďalej, prečo tieto pravidlá neposunúť na formálnu úroveň a zverejniť ich? Týmto spôsobom si členovia tímu každý deň spomenú, na čom všetkom ste sa ako tím dohodli, aby ste si zlepšili vzájomnú komunikáciu.

„Je na každom profesionálnom kolektíve, aby si definoval vlastné pravidlá a limity na základe predmetu svojej činnosti, zvykov v danom odbore a členov kolektívu,“ – Aurélie Jeantetová.

„Svojim emóciám musíme venovať pozornosť, dopriať im v našom fungovaní miesto (ani príliš veľa, ani príliš málo), rozpoznať ich význam a úlohu. Načúvanie svojim emóciám vám umožní udržiavať väzby nielen s okolitým svetom, ale aj so sebou samým. Byť citlivý znamená byť inteligentný, pretože správne rozhodnutia sa netvoria len na základe rozumu,“ uzatvára za nás Aurélie.

Preložila: Zuzana Chovancová

Foto: Welcome to the Jungle

Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku alebo sa prihláste na odber noviniek, aby sa k vám vždy dostali naše najlepšie články!