Environmentalisti vs. zamestnanci: Ako je to v skutočnosti?

Vždy keď počujeme o výzvach, v ktorých sa priemysel má stať šetrnejším k životnému prostrediu a obmedziť využívanie uhlia, ropy a zemného plynu, vznikajú obavy, či to neohrozí pracovné miesta. Medzi odbormi a environmentálnymi organizáciami sa na túto tému často vedú vášnivé debaty. Prečo by sa však ochrana životného prostredia a zachovanie pracovných miest mali navzájom vylučovať?
Anabella Rosembergová je akýmsi spojítkom medzi týmito dvoma tábormi. Je riaditeľkou medzinárodných programov v Greenpeace International, ale v minulosti pôsobila 15 rokov v odboroch ako poradkyňa Medzinárodnej odborovej konfederácie. A my sme sa s ňou o tomto bláznivom spore rozprávali.

Aká je dilema medzi pracovnými miestami a životným prostredím?

Táto dilema sa točí okolo otázky, či sa máme zamerať viac na ochranu životného prostredia alebo na ochranu pracovných miest. Je pravdou, že milióny ľudí sú profesionálne prepojení s odvetviami, ktoré sú v rozpore s udržateľným životom ľudí na tejto planéte. A pre týchto ľudí existujú iba dve možnosti – buď budú mať túto prácu, alebo nebudú mať žiadnu.

Naše vlády a korporátne spoločnosti sa rozhodli riešiť tento problém prezentovaním myšlienky, ktorá vytvára z ochrany životného prostredia nepriateľa voči skutočným potrebám pracovníkov. Je to dilema, pretože otázka na čo sa máme zamerať viac je prezentovaná, ako keby ste si mohli vybrať iba jednu alebo druhú možnosť a iné možnosti výberu neexistovali. A je jasné, že nikto by si nevybral možnosť nechať ľudí bez príjmu. Táto dilema svedčí o tom, že vedúci predstavitelia vôbec nedokážu myslieť na budúcnosť a nedokážu pracovníkov nijako pozitívne motivovať. Je to však falošná dilema. Nie je to patová situácia. Len sa to tak kvôli nedostatku ambícií našich lídrov prezentuje.

Ak je táto dilema falošná, prečo má takú podporu?

Jednou z vecí, ktoré som si za tie roky práce v odboroch a teraz aj v environmentálnych organizáciách všimla je, že ľudia na oboch stranách týchto barikád veľmi ľahko podliehajú tejto mylnej predstave. Environmentálne organizácie tvrdia: „Nemáme čas zaoberať sa sociálnymi otázkami. Máme tu naliehavé problémy a musíme ich riešiť.“ A odbory na druhej strane tvrdia, že sa nemôžu zaoberať budúcnosťou, pretože na ich prvom mieste sú zamestnanci, ich práva, potreby a živobytie.

Zamestnávatelia preto často využívajú odbory na obhajobu neobhájiteľného, zatiaľ čo neoliberáli zasa používajú ochrancov životného prostredia ako výhovorku na útoky voči pracujúcim ľudom. My však musíme ísť iným smerom. Odbory by okrem obhajovania potrieb pracujúcich mali reflektovať aj potrebu zmeny systému výroby. A zelená ochrancovia životného prostredia si zas musia uvedomiť, že ak nám nebude záležať na ľuďoch, súčasný systém sa nikdy nemôže zmeniť.

Aké sú názory pracovníkov a environmentalistov?

Nikdy nemôžeme prísť s víziou alternatívnej budúcnosti, ak do nej nezahrnieme ľudí zo súčasnosti. Musíme zistiť, čo títo ľudia chcú a musíme sa zbaviť vlastných domnienok a mylných predstáv. Práve o to sa teraz v Greenpeace snažíme – pýtame sa pracovníkov, čo si o tejto dileme myslia. Vybrali sme sa do Škótska, aby sme sa opýtali pracovníkov, ktorí ťažia ropu na mori, aké sú ich názory na boj proti klimatickým zmenám, na ich prácu a na budúcnosť. Neočakávali sme, že budú príliš ochotní, no nakoniec dotazník vyplnilo viac ako 3 000 pracovníkov a Greenpeace sa so stovkami z nich dokonca rozprávalo.

V našom prieskume 81,7 % týchto pracovníkov uviedlo, že ak by dostali ponuku pracovať v odvetví obnoviteľných zdrojov energie, s radosťou by ju prijali a prácu zmenili. Dokonca samých seba ani nepovažovali za „pracovníkov v ropnom priemysle“ – považovali sa za „pracovníkov na mori“.

Namiesto toho, aby sme si domýšľali, čo chcú zamestnanci, mali by sme ich my, členovia environmentálnych hnutí, počúvať. Komunikovať však musia aj odbory. Je dôležité, aby sme viedli transparentnú diskusiu a na základe dialógu spoločne predkladali požiadavky vládam, namiesto toho, aby sme pracujúcich považovali za našich úhlavných nepriateľov. Pretože oni nie sú nepriateľmi.

Argumenty odporcov ochrany životného prostredia vždy prejdú k otázke o pracovných miestach – argumentácia o znižovaní ziskov je už totiž prislabá. Pred približne tridsiatimi rokmi sa ešte dalo argumentovať, že hlavnou prioritou je ekonomický rast. Myšlienka, že boj proti klimatickým zmenám sa musí podnikom hlavne ekonomicky oplatiť, však už nie je prijateľná.

A keďže ľudia nedôverujú vládam a korporáciám, v súčasnosti tí, ktorí obhajujú udržanie pracovných miest využívajú sociálne argumenty a práva zamestnancov používajú ako zbraň v boji s environmentalistami. Výsledkom teda je, že ochrana životného prostredia sa odporuje s myšlienkou pracovných miest, čo je názor, ktorý sa bohužiaľ stal pomerne rozšíreným.

Ako vlastne vzniklo napätie medzi odbormi a environmentalistami?

Prvým kľúčovým momentom, kedy sa rušenie pracovných miest použilo ako argument proti snahám o ochranu životného prostredia bol Kjótsky protokol z roku 1992. USA ho odmietlo podpísať s hlavným argumentom: „Nebudeme rušiť pracovné miesta. Boj proti klimatickým zmenám je v rozpore s pracovnými miestami. A my si radšej volíme americké pracovné miesta.“

Tento prístup sa ujal, hoci odvtedy vznikli aj iné alternatívne prístupy a teórie. Napríklad myšlienka tzv. ekologických pracovných miest, ktorá je výhodná pre všetky strany. A takisto je tu koncept spravodlivého prechodu, ktorý uznáva, že nás čakajú náročné výzvy, no chce sa na nich vopred efektívne pripraviť.

V posledných desiatich rokoch sme mohli nadobudnúť dojem, že sa od tejto dilemy vzďaľuje. Potom sa však k moci dostalo veľa pravicových vlád, skeptických voči klimatickým zmenám. Nejde len o Trumpa a Bolsonara. Je to množstvo iných vlád, ktoré ani nie sú považované za extrémistické. Napríklad budovanie stále viac a viac nových letísk vo Francúzsku sa dá považovať za extrémistické, aj keď sa to tak nenazývame. Alebo v Argentíne, odkiaľ pochádzam ja, sú environmentálne hnutia napádané za to, že odsudzujú neustále rozširovanie ťažby ropy.

Súčasný boj je veľmi zvláštny, pretože zneužíva zraniteľnosť zamestnancov v čase pandémie COVID-19. Často teda počúvame: „Situácia sa nedá zmeniť tak rýchlo. Zatiaľ musíme pokračovať v spôsobe, akým sme robili veci pred krízou, životné prostredie musí počať, kým budeme v lepšej situácii.“ V lepšej situácii však nebudeme. To je niečo, čo ľudia v politike buď naozaj nevidia, alebo kvôli svojim vlastným záujmom vidieť nechcú.

V mnohých ohľadoch ste zosobnením týchto dvoch hnutí. Ak zohľadníte svoje skúsenosti a postrehy z praxe, spomínate si na situácie, kedy sa do vecí pustili odbory a vyzývali k nejakému kompromisu?

Odborové zväzy poväčšine reprezentovali pravicový politický systém, čo niekedy znamenalo, že nie vždy zastupovali najlepšie záujmy pracujúcich. Jasne si pamätám, keď som prvýkrát hovorila s odborármi z Juhoafrickej republiky a oni mi opisovali, ako to u nich vyzerá s azbestom. Túto smrteľne jedovatú látku stačí vdýchnuť a zomriete. V JAR sa nachádzalo ťažisko azbestu a továreň na jeho spracovanie. Odbory si uvedomovali, že činnosť tejto továrne môže mať fatálny dopad nielen na jeho pracovníkov, ale aj na celú dedinu v okolí. Odbory preto rokovali s pracovníkmi a vyzývali ich, aby požadovali postupné ukončenie ťažby.

Mnoho ľudí, najmä tí, ktorí o odboroch veľa nevedia, považujú odbory za zoskupenie, ktoré myslí len na súčasnosť. No v skutočnosti odborové hnutia bojovali proti apartheidu, za práva žien, za rovnosť a za celý rad hodnôt, ktoré chránia určité časti spoločnosti. Chcem tým povedať, že si myslím, že občas sme v našich požiadavkách voči odborom veľmi nároční. V Španielsku sa napríklad odbory podieľali na rokovaniach o doposiaľ najambicióznejšom pláne odpredaja uhlia v histórii. Samozrejme, nie je to jednoduché – na jednej strane sú odbory často obviňované zo zrádzania pracovníkov a na druhej strane ich environmentálne organizácie obviňujú z nedostatočnej ambicióznosti v boji proti klimatickým zmenám. Odbory sú preto v ťažkej pozícii – musia bojovať za ľudí, ktorých zastupujú, ale aj za verejné blaho.

Nemali by sme po odboroch chcieť, aby určovali smer – to by mali robiť vlády. Úlohou odborov je zúčastňovať sa na rokovaniach a zastupovať pracujúcich; úlohou vlád je definovať ambiciózne ciele.

Aj napriek tomu som počas svojho pôsobenia zažila chvíle, kedy odbory preukázali nesmiernu odvahu, a to na úrovni konfederácií, ako aj na úrovni jednotlivých odborov. Raz som sa stretla s odbormi v Argentíne. Ekonomika v tomto regióne je založené na ťažbe dreva. Ja som mala hovoriť o udržateľnosti, práci a životnom prostredí. Na konci seminára za mnou prišiel predseda miestneho odborového zväzu a povedal: „Pred niekoľkými týždňami sme spolu so všetkými zamestnancami jednej drevárskej firmy išli za jej vedením a žiadali sme, aby firmu zatvorili a zamestnancom zaplatili.“

Títo pracovníci si uvedomili, že ich je veľa, a že v ich počte je sila. Preto sa im podarilo presvedčiť vedenie a presadiť si odchod za veľmi dobrých podmienok. Vedeli totiž, že za tri roky už budú všetky stromy vyrúbané a tým pádom nebude žiadna práca. A dospeli k záveru, že je oveľa lepšie odísť ešte predtým ako sa systém postupne rozpadne.

Chýba nám pokora v prístupe k pracovníkom a odborom. Mali by sme si oveľa viac uvedomovať, čím si prechádzajú pracovníci a aké sú zámery odborov. Ak ste človek, ktorý pochádza zo vzdelanej strednej triedy, z ktorej sa regrutuje väčšina environmentálneho hnutia, je ľahké hovoriť pracujúcim ľuďom, aký by mali mať prístup k životnému prostrediu.

Ako riaditeľka medzinárodných programov Greenpeace ste teraz jednou z vedúcich síl environmentálneho hnutia. Majú environmentálne organizácie nejaké sympatie a záujem o spoluprácu s odbormi?

Medzi subjektmi ako sú Greenpeace a odbormi existuje množstvo koalícií a spoločných kampaní . S odbormi vedieme taktiež otvorené dialógy, pretože zohrávajú kľúčovú úlohu pri presadzovaní konceptu klimatickej spravodlivosti. Napríklad vo Francúzsku vznikla koalícia „Plus Jamais Ça“, v rámci ktorej zástupcovia Greenpeace, spolu s pracovníkmi ropného gigantu Total, demonštrovali proti tomu, aby sa Total naďalej falošne prezentoval ako ekologická spoločnosť, ktorá dbá o životné prostredie. Takéto situácie môžu pôsobiť banálne, ale je za nimi veľa vzájomnej komunikácie a rokovaní o rozsiahlejších zmenách, ktoré chcú obe strany dosiahnuť. Na strane environmentalistov teraz vidím snahu zamerať sa nie na to, v čom sa obe strany rozchádzajú, ale skôr na to, čo majú obe strany spoločné, a na akých spoločných hodnotách môžu obe strany budovať svoj vzťah.

Nás a našich podporovateľov čaká ešte veľmi veľa práce. Ľudia, ktorí sa ku Greenpeace pridávajú, to zvyčajne robia, pretože chcú jednoducho chrániť životné prostredie. My im ale musíme ukázať, že situácia je komplikovaná a treba vyriešiť mnoho problémov. Našou úlohou je radikalizovať mainstream, nie presviedčať tých, ktorí sú už presvedčení. Musíme rozprávať príbehy, vďaka ktorým ľudia pochopia, že existuje súvis medzi bojom proti klimatickým zmenám a nerovnosťou v spoločnosti. Chceme ľuďom ukázať, že ak chceme riešiť klimatickú krízu, musíme myslieť aj na budúcnosť práce.

Ak teda naozaj chceme ochrániť populáciu tučniakov v mojej rodnej krajine tak ako tvrdíme, budeme musieť prehodnotiť naše ekonomické modely a stratégie hospodárskeho rastu. Ak nám záleží na stromoch, najlepším spôsobom ako ich ochrániť, nie je pripútať sa k nim, ale prehodnotiť súčasný ekonomický systém založený na exporte komodít.

Táto zmena prístupu je určite zložitá, a v rámci Greenpeace si vyžaduje mnoho interných zmien. Hoci moja predchádzajúca práca bola zaujímavá a dôležitá, musím povedať, že moja súčasná pozícia je náročná a cítim k nej ešte väčšiu zodpovednosť . Na celom svete je nás na tritisíc. Snažíme sa dosiahnuť zmeny a chceme chrániť planétu a ľudí na nej. Ide o obrovskú zodpovednosť. A ja som hrdá na to, že som súčasťou tejto skupinky bláznov, ktorí sa to snažia dosiahnuť.

Autor je anonymný