Prorokujú sci-fi filmy budúcnosť práce?

Ako bude vyzerať práca v budúcnosti? Táto téma vzbudzuje ľudskú zvedavosť po desaťročia. V súčasnosti sa ňou zaoberáme tak ako nikdy predtým. Celá situácia navyše pred niekoľkými mesiacmi nabrala absolútne nové rozmery. Spochybňujeme nielen open space kancelárie, ale aj koncept kancelárie samotnej. Pre pandémiu sme sa od seba vzdialili, čo si vyberie svoju daň aj na našich vzťahoch medzi kolegami. Budúcnosti práce sa veľmi dlho venujú aj filmári. Ako bude svet práce vyzerať v budúcnosti? Budeme sa odcudzovať, práca bude len pre pár vyvolených a postupne vymizne? Budúcnosť sveta práce nevyzerá ružovo. Sci-fi filmy, všetky navzájom prepojené a inšpirované predovšetkým Orwellom a Asimovom, predpovedali budúcnosť sveta práce.

Spoiler Alert: Svet práce bude nudný, jednotvárny, ostro sledovaný a elitársky. Ľudia z neho budú prepadať šialenstvu a bude len pre zopár vyvolených. Poďme sa pozrieť na príbehy z filmového plátna, ktoré predpovedali budúcnosť sveta práce.

Zavalení papierovaním: film Brazil

Chlapík sa ide vo svojom byte uvariť. Klimatizácia sa pokazila a v byte je pekelne teplo. Dusí sa vo svojom malom, retro-futuristickom byte. Zavolá teda na asistenčnú službu a ohlási sa strojene benevolentná operátorka, ktorá ma nepríjemný, ba až podozrievavý hlas. Zákazník na doslovné vymanenie z pekla nemusí dlho čakať. O niekoľko minút ho zachráni fúzatý opravár, vyzbrojený ako agent elitnej protiteroristickej jednotky. Pred samotným vykonaním opravy by mal spísať formulár, no ale veď kašľať na to, za urgentnej situácie na to nie je čas. „Kašlem na papiere,” hovorí akčný opravár. „Už sa nemôžem ani pohnúť bez formulárov.“ Predstaviteľa rebelského opravára stvárňuje Robert de Niro a upoteného človeka v pyžame Jonathan Pryce. Film Brazil je hybridný fantasy žáner z dielne Monty Python inšpirovaný dielom Georgea Orwella. Táto dystopia z roku 1985, ktorá vznikla pod režisérskou taktovkou Terryho Gilliama (bývalého člena britskej komediálnej skupiny Monty Python, pozn. red.), mapuje totalitný svet posadnutý pracovným výkonom a produktivitou.

Pomätený opravár potrubí Sam Lawry je šikovný, no neambiciózny štátny zamestnanec, ktorý pracuje v podzemných archívoch. Jeho pleť je pomaly taká šedá ako jeho šedé sako. Jeho matka, fanatička do chirurgickej medicíny, syna kritizuje, že nie je schopný prijať zodpovednosť, a núti ho prijať povýšenie, o ktoré nemá záujem. V skutočnosti sú nočné sny to jediné, čo ho zaujíma. Vystupuje v nich ako okrídlený rytier, ktorý bojuje proti gigantickým bábätkám. Neskôr lieta v ružových oblakoch a zachraňuje svoju vysnívanú ženu. V tejto bubline uniká pred každodennými papierovačkami v podobe formulárov, nezmyselných protokolov a nekonečného pečiatkovania. Vo svete práce, v ktorom sa Sam pohybuje, vládne obrovská administratívna mašinéria, ktorá sa tvári ako technologický zázrak. Všetko je sivé, hrdzavé, mechanizmy zastarané, hluk písacích strojov nepripomína nič familiárne, mravenisko robotníckeho ľudu začína naberať kontúry sekty. Aj tá najmenšia chyba môže mať katastrofické následky. To je aj základná premisa filmu: bug (z angl. chrobák) vlezie do tlačiarne a všetko pokazí. Nikto okrem Sama poruchu nerieši. V snahe vyriešiť svoj problém stretne ženu svojich snov, a to doslova. Dobýja ju a ochraňuje, teda minimálne sa o to snaží. V tomto momente si začína uvedomovať zvrátenosť sveta, ktorý mal predtým tak slepo rád. Možno to bude práve ona, ktorá ho spod bremena práce vyslobodí a bude bojovať so svetom, kde je každá kancelária v podstate len väzenskou celou. Iróniou je, že prešibaný kúrenár De Niro, ktorého v priebehu deja začnú považovať za súčasť teroristickej organizácie, sa v jednom momente stane obeťou výbuchu a zavalia ho tony papierov. Byrokratická mašinéria ho doslova prevalcovala. Podobne aj v súčasnosti máme ťažkosti s formulármi, zabudneme zaškrtnúť určité políčko, nedoložíme určitý potrebný dokument a zrazu hop – návrat k odosielateľovi. Nie sme síce vo filme Brazil, no občas…

Všetko, čo vo filme Terryho Gilliama súvisí s prácou, je bizarné, bezuzdné, šialené a prehnané. Proti temnote tohto sveta stojí poézia fantázie. Keď sa Sam vymaní z pracovnej temnoty všedného dňa, všetko sa stane veľkolepým, magickým, farebným, zábavným. Čo keď to všetko bol len sen, šialené halucinácie? Sam sa zbláznil? Pravdepodobne áno. Kultový film Brazil vykresľuje prácu ako kolos systémov, strojov, točiacich sa ozubených koliesok a iracionálnych hrdzavých mechanizmov, z ktorých ľudia prepadajú šialenstvu a paranoji. Film Brazil, podobne ako zvyšok sci-fi filmov, by však nemal taký obrovský úspech nebyť filmu (za ktorého úspechom stojí prevažne minimálne vizuálna stránka filmu) Metropolis Fritza Langa z roku 1927. Film Metropolis je jedným zo základných pilierov svetovej kinematografie z viacerých dôvodov: je dobrodružný a futuristický, nielen čo sa týka námetu filmu (sporná a diskutabilná morálka väzieb manželky Fritza Langa na nacistickú stranu), ale aj réžie.

Triedny boj a ozrutný výťah: filmy Metropolis, Total Recall a THX 1138

Na vrchole sú mocní, ktorí sa opíjajú bohatstvom a ničnerobením. V podzemí žijú chudobní, zneužívaní robotníci. Dňom a nocou živoria a hrbia sa nad gigantickým zdrojom, ktorý musí stále ísť, aby sa tí hore mali dobre. Metaforu nadradenosti ilustruje aj rozdelenie priestoru: horné a dolné mesto. Nesedí šéf predsa vždy na najvyššom poschodí?

Metropolis je triedny boj par excellence. Robotníci sa premieňajú na pomätené bytosti, zotročenú a beztvarú hmotu. Mesto riadi priemyselník, ľudí sleduje a vykorisťuje. Robotníci majú podobné a opakujúce sa gestá, rovnaké odevy, no napriek tomu sú dôležití pre svet, ktorý sa zrúti, keď robotníci povstanú na výzvu ženského robota, ktorého stvoril šialený vedec. Vízia vyčerpávajúcej práce, takej, kde sa pracuje až do odpadnutia, inšpirovala nemálo umelcov. Prvým bol Charlie Chaplin s filmom Moderná doba, ktorý sa objavil o niekoľko rokov neskôr. Scéna s obrími hodinovými ručičkami odkazuje práve na film Metropolis. Prácu, ktorú organizujú „mozgy“, vykonávajú „ruky“, reprezentujúce kolos strojov, ozubených koliesok a mechanizmov. A tie treba neustále udržiavať pri živote. V podzemnom meste Metropolisu denná zmena strieda nočnú, no všetky sily ich už opustili. Práca je neprestajná, vyčerpávajúca, neľudská. Robotníci sa zgrupujú a v hlúčikoch sa výťahmi presúvajú k srdcu celého mesta – k stroju.

Mohlo by sa zdať, že myšlienka gigantického výťahu sa stala inšpiráciou pre novú verziu filmu Total Recall z roku 2012. V tejto menej podarenej a menej zábavnej verzii bez Schwarzeneggera sa objavuje svet, na ktorom existujú len dve obývateľné miesta – každé na inom konci sveta. Vykorisťovaní robotníci žijú na jednej časti planéty, no za prácou dochádzajú na druhú. Pendleri budúcnosti, robotníci z predmestia, musia každý deň prekonať istú diaľku, aby sa dostali do práce. Obrovský výťah, ktorý vozí ľudí z jedného konca sveta na druhý cez stred Zeme, reflektuje pendlovanie do práce.

Odľudštené robotnícke duše sú srdcom aj ďalšieho filmu THX 1138, majstrovského futuristického diela Georgea Lucasa z roku 1971. Dej sa odohráva v 25. storočí. Všetky ženy a všetci muži pracujú pre neviditeľnú totalitnú silu, ktorá všetko vidí a kontroluje. Ľudia žijú v podzemnom meste a prežívajú na sedatívach, ktoré musia povinne brať. Sex je zakázaný, pod hrozbou uväznenia sú ľudia povinní brať sedatívum a nikto netuší, pre koho a prečo pracujú. Všetko sa zmení v momente, keď robotník THX 1138, ktorý drie v továrni na policajných robotov, prestane pre nátlak zo strany svojej priateľky sedatívum brať a spolu utečú. Ich útek je čoskoro odhalený a vyhlásia po nich pátranie. Aj tento film prácu vyobrazuje ako miesto, z ktorého treba uniknúť. THX 1138 ale využíva jeden zjavný prvok: jednofarebnosť. V tomto svete úmornej práce je všetko biele. Podobne ako vo filme Brazil, kde je všetko súvisiace s prácou šedé. Filmári vnímajú prácu budúcnosti ako jednoliatu, monotónnu, nezáživnú. Robotníci nie sú nič iné ako v ilúzii žijúca neforemná hmota, zotročovaná neviditeľnou silou. Veď si predstavte výrazy ľudí, ktorí ráno čakajú na autobus.

Segregácia na základe genetického profilu: film Gattaca

Všadeprítomnosť jednej farby tvorí súčasť aj ďalšieho filmu – fantastickej prvotiny Gattaca od Andrewa Niccola z roku 1997. To, čo bolo vo filme Brazil hrdzavé a hlučné, je vo filme Gattaca vyleštené, nové, blyšťavé. Všetky veci pracovného charakteru vyobrazujú odtiene modrej farby. Tí, ktorí si to môžu dovoliť, majú odteraz moc vybrať si genetickú výbavu svojho nenarodeného dieťaťa, v prvom rade potlačením tých génov, ktoré spôsobujú akúkoľvek chorobu: depresie, závislosti, obezitu… Všetko sa dá vybrať, všetko je vopred predurčené, všetko je kontrolované. V žargóne tohto sveta sa ľudia označujú ako „valid“ a „invalid“, na prirodzené deti a na tých ostatných – geneticky upravené organizmy. Firmy sa zaoberajú testami DNA. Práca, najmä vyššie nóbl pozície, sú určené len pre pár vyvolených – s dokonalým IQ a bezchybnou vizážou… V skratke, pre ľudí s bezchybnou genetickou výbavou a sklonmi k poslušnosti, ktorých bude nasledovať elitárska a výkonom posadnutá spoločnosť. Nezdravé elitárstvo je v takomto svete samozrejmosťou.

Vincent je prirodzené dieťa, ktoré sníva o práci pre výskumné centrum Gattaca a chce sa stať vesmírnym navigátorom. Vzhľadom na svoju genetiku nemá šancu sa tam dostať. Jerome má dokonalú genetickú výbavu, ale nehoda mu zničí život a ostane na invalidnom vozíku. Už viac nie je „valid“. Pomôže Vincentovi dosiahnuť jeho sen a požičia mu identitu. Zapožičiava mu moč, krv, vzorky vlasov, aby dokonalého človeka dokázal bezchybne predstierať. Zlom nastane počas vyšetrovania FBI údajnej vraždy v centre Gattaca, čím sa destabilizuje rovnováha dvoch falošných bratov.

Základnou myšlienkou filmu Gattaca je vízia práce v budúcnosti, ktorá vyobrazuje všetky naše obavy súčasnosti: selektívny výber, extrapolácia nerovností, pokiaľ ide o naše vedomosti a diskrimináciu, ktorá sa už dlhšiu dobu vyostruje. Dnes existujú ľudia, ktorých meno znie zahranične, tí, ktorí sú diskriminovaní na základe farby pleti, „tí, ktorí pochádzajú z horších pomerov“, tí, ktorí majú zložitejší životný príbeh, menej práv, menej prostriedkov priučiť sa všetkým tým technologickým výdobytkom, učiť sa všetky možné jazyky, tí, ktorí nemajú k dispozícii to, čo by naozaj potrebovali… Pánmi zajtrajškov budú, prísne vzaté, dokonalí ľudia a tým ostatným zostanú len odrobinky. Vo filme sa genetická identita asociuje s prácou – robím takú prácu, ktorú mi moje telesné tekutiny dovolia získať. Robím to, čím som. Nie to, čím som sa mohol stať. Možnosť vyšvihnúť sa na spoločenskom rebríčku sa rozplynula.

Tortúra: miniséria Trepalium a film Zmenšovanie(Downsizing)

Ďalšie úzke väzby medzi identitou a profesiou zobrazuje aj francúzska miniséria Trepalium, ktorá posúva túto tematiku na iný level. Vo veľmi blízkej budúcnosti sa 80 % populácie ocitne bez práce. Zvyšných 20 % privilegovaných pracuje pre výnimočnú a všemohúcu spoločnosť. Obe skupiny oddeľuje obrovský múr. Bezdomovci bývajú v sutinách a každý deň sa boj o prežitie stáva náročnejším. Naopak, pracujúci sú ochotní ísť až cez mŕtvoly, aby si prácu udržali, aj keď nedáva zmysel, no zamestnanci akceptujú aj absurditu úloh a pravidiel.

Stupňujúcu vzburu nezamestnaných na druhej strane múru sa minister práce snaží upokojiť programom pracovnej solidarity. Niektorí nezamestnaní dostanú šancu dostať sa na „druhú stranu“ a postupne vzniká odboj.

Cieľom tejto snímky je ukázať utrpenie ľudí na oboch stranách múru. Práca je zdrojom trápenia tých, ktorí prácu majú, ako aj tých, ktorí ju nemajú. Slovo práca pochádza z latinského tripalium, ktoré pôvodne označovalo nástroj na mučenie. Práve z tohto slova pochádza francúzsky výraz pre prácu travail a myšlienku vo filme dokonale zobrazuje. V radoch pracujúcich sa objavujú rovnaké tváre bez emócií, podobné oblečenie, podobné obydlia. Podobné sú aj kancelárie pripomínajúce labyrint, v ktorom sa zamestnanci presúvajú. Nemilosrdný svet biznisu zobrazuje ostrakizáciu sveta nezamestnaných. Napríklad, jeden z protagonistov neváha po objavení mŕtvoly svojho šéfa navrhnúť, že sa stane jeho nástupcom.

Seriál nadväzuje na selektívnosť vo filme Gattaca, jednotvárnosť sveta z filmu Brazil a triedny boj z Metropolisu, pričom skúma miesto práce v našom živote a spôsob, ktorým takmer definuje našu identitu: som tým, čo robím. Nadväzuje na úvahy svojich predchodcov o prepojení identity a práce. Aj tu sa z ľudí vytráca ľudskosť, no mizne aj práca samotná a stáva sa vzácnosťou. V negatívnom slova zmysle. Skostnatená spoločnosť, ľudia ochromení neustálym dohľadom, tlakom na produktivitu a biedou na všetkých spoločenských priečkach.

Práca – vášeň, ukazovateľ sociálnych väzieb, naplnenie, železné okovy, uctievaný únosca, záväzok. Ide o postavičku v každej snímke, ktorá sa snaží prorokovať budúcnosť práce. V trpkej komédii Zmenšovanie (Downsizing), ktorej sa v zhostil v roku 2017 režisér Alexander Payne a hlavnú rolu stvárnil Matt Damon, síce práca tiež postupne zaniká, ale na dobrovoľnej báze. Bol totiž vynájdený postup pre zmenšenie ľudí (a aj ich spotreby), a tak sa ocitajú vo svete prispôsobenom ich veľkosti, kde už pracovať nemusia! Teda ak sa tam dole neocitnú bez svojej ženy a nenudia sa do tej miery, že si radšej zoženú šialene nudnú prácu operátora. Vynikajúci švédsky seriál Real Humans sa odohráva v malom švédskom mestečku. Humanoidní roboti pomáhajú miestnym obyvateľom s kopou nevďačných úloh v domácnosti a v práci… Ide o hlbokú reflexiu nad robotizáciou našej spoločnosti, ktorá sa evidentne dotýka aj sveta práce, diskriminácie a morálky. Takto by sme sa postupne dopracovali k celému zoznamu post-apokalyptických filmov, akým je aj film Šialený Max, v ktorom sa za jedinú prácu považuje jediné: prežitie!

Čo poviete? Naozaj je nám doma za počítačom, pár metrov od chladničky a smetného koša až tak zle?

Preložila Zuzana Chovancová

Foto: Welcome to the Jungle

Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku, prihláste sa na odber noviniek a nechajte si posielať naše články každý týždeň.