Nie ste svoja práca: „workizmus“ počas pandémie Covid-19

Niektorí ľudia hľadajú zmysel života v práci a venujú sa svojmu zamestnaniu s až náboženským presvedčením. Tento fenomén má aj vlastný názov: workizmus. Pandémia však prevrátila naruby pracovný život, ako aj naše vnímanie práce a miesta, ktoré má v našich životoch. Porozprávali sme sa so sociológmi a profesionálmi o pracovnej oddanosti, a to ako počas krízy, tak aj mimo nej.

V roku 2018, po takmer dvoch rokoch strávených vývojom svojho start-upu, sa to Karol Martin rozhodol vzdať. Jeho firma v oblasti digitálnych vizitek zbankrotovala a z celej skúsenosti zostal úplne vyčerpaný. Martin sám seba opisuje ako „ambiciózneho človeka s mentalitou vysokého výkonu,“ a snažil sa predstaviť si, ako bude vyzerať jeho život ďalej. Ale odpovede, s ktorými prišiel, boli všetky do jednej naviazané na jeho kariéru – a to mu vadilo. „Pomyslel som si, wow, prečo je väčšinová časť príbehu, ktorý sa tu snažím povedať, o mojej práci?“

Náboženstvo „workizmus“

O pár mesiacov neskôr, začiatkom roku 2019, sa podarilo americkému novinárovi Derekovi Thompsonovi pomenovať tento fenomén v článku venovanému „workizmu“. Ten sa odlišuje od workoholizmu, ktorý nastáva vtedy, keď sme na svojej práci závislí. „Je to presvedčenie, že práca je nielenže nutná pre ekonomický rast, ale je zároveň stredobodom identity jedinca a zmyslom života,“ napísal Thompson, „a presvedčenie, že akýkoľvek legislatívny krok ohľadom finančnej podpory nepracujúcich musí byť vždy podmienený ďalšou prácou.“ Nielenže sa termín ustálil a začal používať: zarezonoval s miliónmi frustrovaných pracujúcich, ktorí boli v úzkostiach a depresiách zo spoločenského tlaku, aby si našli prácu, ktorú milujú – očakávali, že ich odmení nielen peniazmi, ale aj komunitne, bude im dávať zmysel a napĺňať ich.

Pracovná doba sa začala skracovať už od čias priemyselnej revolúcie. Vďaka pokroku v technológiách a produktivite klesla za posledných 50 rokov napríklad ročná pracovná doba v Británii o 24 % – a napriek tomu našim životom stále dominuje práca a nie oddych. Podľa dát Eurostat predstavoval v roku 2019 priemerný pracovný týždeň v Británii 36 hodín a 36 minút. Sme stále ďaleko od 15-hodinového pracovného týždňa, ktorý pre 21. storočie predpovedal v roku 1930 John Maynard Keynes vo svojej eseji Ekonomické možnosti pre naše vnúčatá.

Nájsť zmysel v práci

Americký sociológ Jamie K. McCallum, autor knihy Prepracovaní: Ako dlhé smeny zabíjajú americký sen, vníma workizmus ako reakciu na sociopolitické dianie a nie ako rozhodnutie. „Je to prekonávanie štrukturálnych zmien americkej politickej ekonómie za posledných 30 až 40 rokov,“ tvrdí. McCallum argumentuje, že jedným z výsledkov týchto zmien je populárny diskurz, ktorý sa týka zmysluplnej práce. „Čiastočne je to ľudská vlastnosť a čiastočne výsledok ideologickej transformácie, ktorá nás naučila, že súčasťou práce, ktorú vykonávame, je nadšenie z nej,“ popisuje. „Zmysluplná práca je vlastne sebanaplňujúce sa proroctvo. Nepracujeme dlhšie preto, lebo by sme milovali prácu. Milujeme prácu, pretože pracujeme dlhšie.“

Ak sa vám zdá, že workizmus je hlavne americkou záležitosťou, v skutočnosti ide o globálny posun smerom k zmysluplnejšej pracovnej morálke. Niekoľko štúdii povrdilo, že mileniáli, generácia s najvyššou podzamestnanosťou a najnižšími platmi, hľadá prácu, ktorá má zmysel a ktorá neponúka iba tučnú výplatnú pásku. Nedávna anketa, ktorej sa zúčastnilo 19 000 mileniálov z 25-tich svetových krajín potvrdila, že „väčšina mileniálov na svete tvrdí, že zmysel je pre nich v práci prioritou.“

Dá sa vôbec nájsť zmysel života v kontexte osemhodinovej pracovnej doby? Nie, aspoň teda nie podľa mileniálky Charlotte Cramerovej, bývalej strategičky. Jej kniha Mýtus zmyslu: Zmeňte svet, nie svoju prácu vznikla na popud jej vlastnej dezilúzie z práce v reklamnej agentúre. Verí, že potrebujeme začať realistický dialóg o tom, akú úlohu by mala v našich životoch hrať práca. „Dôvod, prečo si myslím, že je to v súčasnosti dôležité, je, že ak je vaša identita spojená s vašou prácou, čo sa stane, ak 40 miliónov ľudí tú prácu stratí?“

Zúčtovanie

Pandémia vyniesla na svetlo otázky ohľadom dôležitosti práce v zmysle sebaidentifikácie. Pre niekoho sa stala práca symbolom reality a identity v dobách chaosu, no pre iných sa práca ukázala ako vyčerpávajúca a nezmyselná. Podľa nedávnej ankety, ktorej sa zúčastnilo 2 000 Britov, až 41 % z nich uvažuje o odchode zo zamestnania, aby našli zmysluplnejšiu prácu po pandémií.
Cramerová strávila časť pandémie zamestnaná ako strategička inovácie v nemocnici a zároveň pracovala na svojej knihe. „Bol to zaujímavý konflikt. Istým spôsobom som cítila, že by som mala byť neuveriteľne vďačná za to, že mám prácu – a naozaj som bola,“ tvrdí. „Ale to, že som mala toľko času, aby som sa učila a zároveň som nebola rozptýlená konzumom, mi naozaj umožnilo lepšie spoznať svoju skutočnú identitu, ktorá sa netýka ani práce, ani konzumu.“

Tvrdá práca vs. workizmus

Cramerová uznáva, že zamestnávať myseľ prácou počas pandémie je efektívny spôsob, ako sa rozptýliť, ale môže mať neblahý dopad na mentálne zdravie. „Je to v istom zmysle adaptácia, pretože to pomáha prekonať zložité obdobie. Ale z dlhodobého hľadiska má katastrofálne následky – najmä s ohľadom na pocit vyhorenia, ktorý sa dostavuje, keď nemáte správnu rovnováhu medzi osobným a pracovnýmm životom,“ vysvetľuje Cramerová. „Myslím, že niektorí ľudia sa dnes – alebo za šesť mesiacov – zobudia a budú vyčerpaní do takej miery, že úplne stratia identitu.“

Počas pandémie sa vytvorila nová realita pracovných nadčasov: výskum ukazuje, že priemerný pracovný deň sa predĺžil vo Veľkej Británii o 30 minút a vo Francúzsku o 17 minút pre tých, ktorí pracovali z domu počas prvého lockdownu. Marc Loriol, profesor sociológie z parížskej Sorbonny, preskúmal intenzívnu pracovnú záťaž a riziká, ktoré sú s ňou spojené. Verí, že fyzická vzdialenosť od pracoviska môže viesť k tomu, že zamestnanci pracujú viac. „Keď pracujeme z domova, ďaleko od kolegov a nadriadených, často sa dostavuje pocit, že naša práca nie je viditeľná, tým pádom nebude ani uznaná a odmenená. Preto nás láka pracovať ešte tvrdšie, aby sme dokázali, že len nesedíme doma v pyžame, ale skutočne niečo robíme,“ vysvetľuje.

„Ďalšou vecou je, že keď sme príliš zaujatí svojou prácou, potrebujeme podporu a byť videní kolegami a nadriadenými, aby dané úsilie dávalo zmysel. A to je veľmi problematické z hľadiska práce z domova.“

Martin sa rozhodol opustiť svoju identitu „workistu“ keď zanechal svoju firmu. Nedávno začal pracovať ako kouč pre výkonnosť a rozvoj. Zmena kariéry počas pandémie spôsobila, že sa pristihol pri tom, ako sa znova vracia ku svojim workistickým tendenciám: do práce sa ponáral neprimerane a robil to na úkor iných oblastí svojho života. „Je to permanentný pocit boja,“ dodáva. „Pandémia mi nepomohla vytvoriť si celistvejšiu identitu. Nenadobudol som jasnú predstavu o tom, ako by mala vyzerať uprostred tohto chaosu.“

Po pandémii: menej práce, viac zábavy?

Pandémia však vyniesla na povrch potrebu oddychu a otázky o tom, ako viesť menej intenzívny pracovný život. Podľa profesora sociálnych vied Cambridgeskej univerzity Brendana Burchella jednoducho ešte nevieme, či to bude mať dlhotrvajúci efekt na náš postoj k práci. „Niektorí ľudia si vzali dovolenku a naučili sa hrať na hudobné nástroje alebo sa pustili do remeselnej tvorby a zistili, ako veľmi ich to napĺňa. Získali vďaka tomu skutočné uspokojenie, ktoré sa im v práci nedostáva. Teraz tvrdia, že by sa nikdy nevrátili do práce na plný úväzok,“ dodáva. Ale dopad pandemických opatrení na pracovný život mal „úplne protichodné výsledky u rôznych ľudí,“ ktoré závisia najmä od okolností jednotlivca.

Burchellov výskum o „zamestnaneckom dávkovaní“ – odporúčané množstvo platenej práce, ktoré potrebujeme pre optimálny život – ukazuje, že práca je dobrá pre naše mentálne zdravie. Nepotrebujeme jej však veľa, ak chceme získať tieto mentálne benefity. „Ak budete pracovať len jeden deň v týždni, v skutočnosti získate rovnaké uspokojenie, ako by ste pracovali päť,“ vysvetľuje. „Ale akonáhle to bude menej než ten jeden deň, začnú sa zvyšovať úrovne vašej úzkosti, depresie a nešťastia.“

Cambridgeský akademik sa zameriava na diskusiu o „post-práci,“ ktorá načrtáva spoločnosť bez práce – opak sveta, ktorému vládne ideológia „rob-čo-miluješ“. Verí, že je možné vytvoriť svet, „v ktorom platená práca a zamestnanie tvoria oveľa menšiu časť našich životov, a všetky tie ostatné veci, ktoré možno naozaj chceme robiť, tvoria tú väčšinovú časť.“

Pandémia definitívne vytvorila priestor pre spytovanie noriem harmónie medzi osobným a pracovným životom. Martin tvrdí, že sa mu podarilo investovať viac času do obohacujúcich aktivít – maľby, jógy a varenia – ale priznáva, že sa stále cíti byť „definovaný“ svojou prácou. „Som si toho však oveľa viac vedomý,“ dodáva.

Je nejasné či pandémia vytvorí novú generáciu workistov, alebo poslúži ako odrazový mostík pre predstavy, ktoré si vytvárame ohľadom nášho pracovného života. „Jedna vec je uvedomiť si, že chcieť veľa pracovať je privilégium. Keď si to uvedomím, budem opatrný a chápavý ohľadom toho, ako prácu využívam,“ tvrdí Martin. „Pomocou práce niečo robíme, zarábame peniaze, vytvárame komunitu, zmysel, rast. Verím, že ako spoločnosť potrebujeme robiť viac na to, aby sme ľudí obohatili schopnosťami vytvoriť si celistvejší život.“

Preložila Dorota Bachratá
Foto: Welcome to the Jungle
Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku, prihláste sa na odber noviniek a nechajte si posielať naše články každý týždeň.