Anti-ambicióznosť: je lepšie byť priemerný než sa upracovať k smrti?

Už doma leziete po stenách od nudy zo života v lockdowne? Stal sa váš život tak stresujúcim, že sa mení v telenovelu a to vás deprimuje? Alebo sa cítite previnilo za to, že pracujete málo, pretože vám bolo povedané, že musíte pracovať na 110 % „pre dobro firmy“? Čo keby sme vám povedali, že byť anti-ambiciózni je riešením?

Paul Douard, šéfredaktor VICE Francúzsko a autor knihy „Ako kultivovať anti-ambicióznosť“ (How to Cultivate Anti-Ambition) s nami zdieľa svoju životnú filozofiu a pozýva nás, aby sme sa zbavili svojho nezdravého posadnutia úspechom. Jeho jedinou ambícou je byť priemerným.

Tak teda, Paul, myslím, že momentálne nikomu neuškodí praktizovanie anti-ambicióznosti. Môžete nám o svojom koncepte povedať viac?

Moja definícia „anti-ambicióznosti“ sa za tie roky zmenila, ale dnes je to primárne o tom, aby som sa v práci úplne nestratil. Tento princíp som začal praktizovať veľmi skoro potom, čo som začal pracovať. Na začiatku kariéry ste vedení k tomu, aby ste sa neustále obhajovali, dali zo seba všetko a nedbali na to, že pracujete nadčasy. Ale mne to vadilo. Nemal som vôbec potrebu byť najlepším. Nemal som záujem o to, aby som robil všetko, čo po mne chcú moji šéfovia. To však neznamenalo, že by som sa vzdával svojich snov a že by som sa zasekol v jednom a tom istom zamestnaní na 25 rokov bez akéhokoľvek postupu. Jednoducho to znamenalo, že som si stanovil hranice. Napríklad také, že som nebol ochotný slepo počúvať svojich manažérov alebo sa upracovať až do vyhorenia. A tak som to aj urobil.

Ako vyzerá anti-ambicióznosť v praxi?

Na začiatku svojej kariéry som bol vždy prvý, kto po skončení pracovnej doby odišiel z kancelárie. O 18:01 som už nesedel za stolom a nie vždy som za to bol populárny. Aj teraz, keď pracujem pre VICE, odchádzam o 16:00 a komukoľvek ďalšiemu, kto nemá nič dôležité na práci, radím, aby urobil to isté. Nemyslím si, že množstvo skutočne odvedenej práce garantuje proporčne adekvátne výsledky. Jednoducho sa vzdáte viac času a podstupujete väčšie riziko. Prečo sa teda tak namáhať, keď proste môžete robiť svoju prácu dobre a byť fajn človek? To nestačí? Samozrejme, nikdy by som nikomu, kto pracuje v továrni, netvrdil, že má „pracovať menej, ale lepšie.“ Uvedomujem si, že táto logika neplatí pre všetky druhy práce. Ale je kompatibilná s mnohými kancelárskymi zamestnaniami. V mojom prípade som mal šťastie, pretože môj prvý článok, čo som napísal na voľnej nohe pre VICE, bol o anti-ambicióznosti. Dal som najavo, že nenávidím prácu a vďaka tomu ma zamestnali.

Okrem času je dôležitá aj schopnosť povedať nie. Keď poviete „nie“, ukazuje to, že ste si vedomí toho, čo potrebujete ešte spraviť a že nespravíte len tak hocičo. To vám pomáha pamätať si, že ak máte príliš veľa práce, prípadne sa zaoberáte projektom, ktorý je náročný alebo zložitý, nič vás nenúti ho dokončiť. Mnohí zamestnanci by nikdy nepovedali „nie“ svojmu manažérovi či kolegom, aj keby to malo znamenať, že by prišli o prácu.

Takže vaša životná filozofia proste pomáha udržiavať si zdravý pomer medzi pracovným a osobným životom?

Anti-ambicióznosť mi pomáha získavať perspektívu: práca je stále prácou. Ak máte úlohu, ktorú musíte dokončiť v piatok, ale dostanete sa k nej až v pondelok ráno, nikto neumrie. Pomohlo mi to tiež získať perspektívu ohľadom cieľov, ktoré mi boli stanovené, a ktoré – ako som neskôr ako manažér zistil – prišli vlastné úplne odnikiaľ! Sú to len návnady, ktoré majú zamestnancov motivovať. A niektorí to možno aj potrebujú. Ale svet sa nezrúti, ak niečo nedokončíte do konkrétneho dátumu. Nie je to výhovorka ničnerobenia. Proste to pomáha pri vytváraní perspektívy.

To je zaujímavé, pretože, vo svojej knihe píšete, že sa cítite ako slon v porceláne. Vaše texty sú provokatívne a cynické, ale keď sa s vami človek rozpráva, vyjadrujete sa sofistikovanejšie.

S mojou knihou je to tak, že ľudia si mysleli, že som človek, ktorý to všetko vzdal a odmieta všetko, čo sa týka práce. Ale to nie je pravda. Mám kolegov. Chcem s nimi vychádzať. Mám štyri excelové tabuľky. Používam Slack. Niekedy mi trochu dlhšie trvá kým dokončím projekt – tak ako každému! Hlavné je, aby sa kvôli tomuto všetkému zo mňa nestal psychopat. Keď som knihu písal, bol som frustrovanejší. Mal som plné zuby svojho prvého zamestnania v komunikačnej agentúre. Mal som 24. Práve som doštudoval. Mal som mať fajn prácu, ale skončil som v otrasnej firme. Myslel som, že moja kariéra bude dlhá a náročná.

Dnes si nemyslím, že by sa človek nemal rozhorčovať nad najmenším sklamaním. Ak máte šťastie a môžete si vybrať kde chcete pracovať, musíte to využiť. Ale najmä by ste mali vedieť, kedy naozaj potrebujete stáť za svojím „nie“! Nanešťastie je len veľmi málo ľudí, ktorí sa vôbec odvážia niečo také urobiť. Možno je to preto, lebo sa boja vyhadzovu?
Nemyslím si, že sú v pracovnom svete veci až tak zlé. Možno mám o tom celom skreslenú predstavu. Možno je vo väčšine firiem kopa idiotov, ktorí vás chcú vyhodiť aj za tú najmenšiu drobnosť… Stále som však presvedčený, že to tak nie je. Zažil som hrozných šéfov aj nenávistných zamestnancov, ktorí by urobili všetko preto, aby ich šéf dostal vyhadzov.

Nie je ťažké byť manažérom, ktorý otvorene podporuje anti-ambicióznosť?

Neprešiel som na druhú stranu, keď som sa stal šéfredaktorom. Snažil som sa byť najúprimnejším, ako to len šlo, k ľuďom, s ktorými pracujem. V prvom rade neočakávam, že budú pracovať 40 hodín týždenne a na moje správy budú odpovedať do 60 sekúnd. A keď musím zamestnanca motivovať, nedávam mu vyššie ciele. Namiesto toho sa snažím viesť úprimnú diskusiu o tom, čo ich trápi. Je to plat, pracovná náplň, osobná záležitosť či apatia? Nech je to čokoľvek, musíte sa o tom porozprávať. Ako som niektorým ľuďom povedal: „Ak tu už nechcete pracovať, môžete mi to povedať. To nie je nič strašné. Nevyhodím vás kvôli tomu automaticky.“ Rozumiem ich pozícii. Zažil som, ako sa cítia, keď som si nebol istý, či mám svoju prácu stále rád. Je to ľudské. Viac tlaku im nepomôže vnímať veci jasnejšie či zmeniť situáciu.

Jedna vec, ktorú ako manažér vnímam ako skutočne problematíckú, je naučiť ľudí prijať, že chyby sa dejú. Zlyhanie má obrovský dopad na sebadôveru, ale nemalo by to tak byť. Ak výsledok vašej práce nie je taký, aký ste očakávali, vaše ego by tým nemalo trpieť. Musíte sami sebe povedať, že je stále čas na to, aby ste dosiahli čo chcete. Niekedy tiež zlyhám. Ale netrápi ma to.

Tvrdíte, že anti-ambicióznosť vás dokonca chráni pred zlyhaním. Ako to? Povedali by ste, že ste znížili svoje očakávania aby ste sa vyhli sklamaniu?

Áno! Bol som pod obrovským tlakom úplne od začiatku štúdií. Zažil som to bežné klišé: „Ak nebudeš mať dobré známky, nedostaneš sa na dobrú školu a skončíš v hroznej práci.“ Ale to nie je pravda. A ja som toho dôkazom. Neverím tomuto dominovému efektu. Neskôr som si uvedomil, že chyby sa dejú a nie je to tragédia. Nesnažím sa ľudí presvedčiť, aby sa slepo vrhali do riskantných projektov. Ale zároveň netvrdím, že by ľudia mali zlyhať kvôli tomu, aby sa z toho „poučili.“ Som pragmatickejší. Keď zlyháte, môže to jednoducho znamenať, že vám niečo nejde, že sa to nikdy nezmení a jednoducho ísť ďalej.

Tvrdíte tiež, že anti-ambicióznosť ľudia nemajú brať doslovne a že „nosiť masku“ je občas to, čo musíte urobiť, aby ste sa dostali cez niektoré kariérne míľniky.

Samozrejme. Stane sa, že tento spôsob života príde do konfliktu s celým systémom. Vtedy je potreba nasadiť masku poslušného zamestnanca, pracovať o trochu ťažšie, hovoriť ľuďom to, čo chcú počuť a robiť to, čo je od vás očakávané. Možno máte dôležitú skúšku alebo je vo vašej kancelárii nedostatok zamestnancov, a je preto potreba kolegom pomôcť. Anti-ambicióznosť nie je výhovorka. Nech som si akokoľvek často nahováral, že mi na školských veciach nezáleží, učivo z kurzov daňového práva sa mi do hlavy len tak nedostalo. Našťastie je to často „len“ otázkou obete niekoľkých dní a potom hotovo. Je to ako večera s rodinou. Nechcete tam byť, ale musíte sa prinútiť usmiať sa na babičku a ubezpečiť rodinu, že vaša kariéra je na dobrej ceste. Je to len pár hodín.

Pracovný pohovor je ďalším z miest, na ktoré si musíte vziať masku. Ale keď vediete pohovor, kandidátom hneď na začiatku tvrdíte, že nie je potreba „klamať“ a že je v poriadku, ak táto pracovná pozícia nie je ich vysnívanou. Nemyslíte si, že niektorí ľudia sú autenticky motivovaní?

Samozrejme, niektorí ľudia sú na pohovore preto, lebo naozaj chcú danú prácu. Potom sú tu tí, ktorí sa o prácu hlásia, pretože potrebujú peniaze, ale nemajú špeciálny záujem o firmu samotnú. Ale to neznamená, že spolu nemôžeme pracovať! Ak mi kandidát povie, že ich snom je pracovať pre VICE, tak to je super! Rozumiem tomu. Ale ak mi povie, že to tak nie je, alebo nepovie vôbec nič, to je tiež v poriadku. Hľadám ľudí, ktorí sú príjemní a s ktorými sa mi dobre pracuje. Neočakávam, že kandidáti budú žiť svojou prácou. Navyše sa sám snažím byť počas pohovorov čo najúprimnejším. Nesnažím sa presvedčiť ľudí, že všetko bude každý deň dokonalé.

V súčasnosti ste šéfredaktorom a napísali ste knihu. Avšak – ako sami tvrdíte – nemuseli ste tvrdo drieť, aby ste túto pozíciu získali. Často tiež rozprávate o príhode zo školy, kedy ste sa na ústnu skúšku neučili a váš učiteľ vám dal priemernú známku miesto toho, aby vás zo skúšky vyhodil. Čo vás anti-ambicióznosť naučila o meritokracii? Je to stále koncept, ktorému veríte?

Nie, neverím. Možno som bol učiteľovi sympatický, možno mal v ten deň dobrú náladu? Neviem. Rozhodne to bolo nefér voči ľuďom, ktorí sa na tú skúšku učili a tvrdo pripravovali a nakoniec dostali rovnakú známku ako ja. To isté platí pre moju pozíciu šéfredaktora VICE. Je kopa ľudí, ktorí pracovali tvrdšie než ja, aby tú pozíciu získali. To len dokazuje, že spôsob, akým veci robíte, je rovnako dôležitý ako čas, ktorý nad nimi strávite. Keď sa na to pozriem ako na celok, tak tieto situácie posilnili môj spôsob premýšľania, aj keď to spôsobilo množstvo nedorozumení a žiarlivosti z rôznych strán.

Navyše, musíte pamätať na to, že v živote zohráva úlohu aj šťastie, kopa externých vplyvov, nad ktorými nemáte moc. To je motto, ktoré sa snažím zdieľať s ľuďmi, s ktorými pracujem. Už len to, že si to budete uvedomovať, uvoľní trochu ten tlak, ktorý na vás pôsobí. Najhoršia vec na meritokracii je predstava, že ak uspejete, je to celé kvôli vašej tvrdej práci, ale ak zlyháte, je to celé vaša vina. Pretože nech už ste akokoľvek dobrí, ak nevychádzate s človekom, ktorý je váš nadiradený, nikam sa nedostanete.

Áno. V skutočnosti je to príbehu. Je výhovorka povedať niečo ako „Pozri, tamten človek vyštudoval kvalitnú univerzitu či obchodnú školu napriek tomu, že vyrástol v podmienkach robotníckej triedy.“ Nie je nič zlé na tom, že tento príbeh poviete, práve naopak. Ale je to ilúzia. Týchto pár výnimiek nestačí na to, aby sme dokázali, že žijeme v meritokratickom systéme. A v každom prípade si nemyslím, že táto myšlienka je udržateľná.

Keď už hovoríme o úspechu, vo vašej knihe sa celkom nahnevane vyjadrujete o niektorých modeloch úspechu. Máte averziu voči „cool“ ľuďom a voči ľuďom, ktorých jediným cieľom v živote je vlastniť minidodávku a dom na predmestí. Chápem to správne, ak vaše výhrady nie sú voči ambícií samotnej, ale voči tomu, k čomu vedie?

Keď to reflektujem, uvažujem nad tým, či som sa len nesnažil chrániť. Keď som začal písať o anti-ambícii, nespĺňal som žiadne z požadovaných kritérii. Ale vždy som rád parodoval ľudí, ktorí prácu fetišizujú, ktorí sú neustále „zaplavení“, „zaneprázdnení“ či „uprostred projektu.“ Vždy ma zaujímalo, či to nie je len krycí manéver. Ako keby sa snažili sami seba presvedčiť, že ich práca je tak dôležitá, že to ospravedlňovalo trávenie všetkého času týmto spôsobom. Vtedy som bol obklopený priveľkým množstvom ľudí ako sú títo a niekedy som kvôli tomu sám spytoval svoje presvedčenie. Skutočne som niekedy uvažoval o tom, či náhodou nemajú pravdu. Ale nie, nemajú.

Zaujímavé je, že ľudia, ktorí naozaj tvrdo pracovali na začiatku svojej kariéry, skončili podobne ako ja. A ja som svoju anti-ambicióznosť trochu skrotil, takže sme sa nakoniec stretli na pol ceste. Myslím, že rovnako po pár rokoch tvrdej práce mnohí zamestnanci uvedomia, že nie je možné dosiahnuť úplne všetko pred tridsiatkou. Oponoval by som, že si práve môžete zničiť život, ak v tom veku budete robiť priveľa a vyhoríte – a to všetko len preto, aby ste boli „úspešní“? Navyše, vôbec nerozumiem, čo presne má „úspešní“ znamenať, keď ste zamestnancom. Ak ste si sami založili firmu, tak áno, dať do toho všetko má zmysel. Ale ak ste zamestnanci? To je len zmluvný vzťah. Prečo sa zbytočne nadrapovať? Je to, ako keby ste zjednávali o cene na trhu a miesto nižšej by ste navrhovali vyššiu.

Leitmotívom vašej knihy je neochvejná podpora „obyčajnosti.“ Máte radi svoju priemernosť a pevnú pozíciu v „šedej zóne zaháľačov,“ v ktorej robíte minimum, aby ste nevyčnievali a aby si vás nikto nevšimol.

Samozrejme. Uvedomil som si, že to tak jednoducho je. A časom som bol spokojný s „tým málom.“ Je to skvelé, keď si môžete povedať: „Nie som zrovnaj najmilší, najatraktívnejší, najmúdrejší alebo najbohatší človek, a tak to je úplne v poriadku.“ Takže sa v práci nesnažím prekonávať každý deň. Ak sa snažím zlepšiť v niektorých oblastiach, viem prijať, že v niektorých som naozaj neschopný a vždy budem. Byť obyčajný mi tiež umožňuje anonymitu a nepozorovanosť, čo si vždy užívam.

Myslím, že všetci prirodzene chceme byť úspešní v mnohých oblastiach, ako keby len to znamenalo, že žijeme „naplno.“ Každý vám povie, že život nie je navždy a je vašou povinnosťou dosiahnuť veľa a zanechať po sebe stopu. Ale život nie je videohra. Na konci vám nikto nespočíta skóre. Aspoň podľa mňa nie. Som spokojný, keď si môžem večer pri telke zjesť sendvič. Nepríde mi na tom nič deprimujúce. Získate toho omnoho viac, keď si prestanete všetko toľko vyčítať. Je to možno klišé, ale svoj život musíte žiť. Keď to počujete, znie to ako trápny citát z Facebooku, je to však pravda.

Preložila Dorota Bachratá
Foto: Welcome to the Jungle
Sledujte Welcome to the Jungle na Facebooku alebo sa prihláste na odber noviniek, aby sa k vám vždy dostali naše najlepšie články!